Židovské cintoríny boli tradične vytvorené v určitej vzdialenosti mimo obce. Táto tradícia bola dodržaná aj v oboch Salibách. Cintoríny sa nachádzajú približne 300 metrov od seba na hranici obcí na úzkej parcele, ktorou preteká Dudváh a ohraničujú ju úrodné polia. Vzhľadom na vlastnosti parcely obidva cintoríny sú úzke a majú obdĺžnikový pôdorys. Umiestnenie náboženských budov naznačuje niekdajšie vchody. Do (dnes skoro neprístupného) hornosalibského cintorína sa dalo dostať inou cestou. Hoci židovstvo oboch obcí malo spoločnú synagógu, mikve (rituálny kúpeľ) a školu, o cintorín sa nedelili. V tom istom čase, na tej istej parcele zriadili dva cintoríny. Pohreby tradične vykonával spolok chevra kadiša (Sväté bratstvo), ktorý pozostával z členov obce. Zaopatrenie mŕtveho patrilo medzi najmilosrdnejšie skutky, lebo to bolo neopätované dobrodenie, ale spolky zvyčajne vykonávali aj iné sociálne úkony (opatrovanie chorých, podpora atď.). Dolnosalibské izraelitské Sväté bratstvo (Chevra kadiša) podalo svoje stanovy na ministerstvo vnútra 15. marca 1891 a súhlas ministerstva získalo 14. januára 1892.
Obidva cintoríny začali používať v týchto rokoch, dodnes existujúci najstarší náhrobný kameň v Dolných Salibách je z roku 1895, v Horných Salibách z roku 1890. Podľa všetkého sa dolnosalibský cintorín po holokauste nevyužíval (posledný náhrobný kameň je z roku 1936), na hornosalibskom cintoríne posledný pohreb bol v roku 1958.
Súčasný stav opustených cintorínov je pomerne zlý. Na oboch cintorínoch je veľa prázdnych podstavcov a polámaných náhrobných kameňov a na ľahšie sprístupnenom a (dnes už) ani plotom nechránenom dolnosalibskom cintoríne väčšina náhrobných kameňov chýba. Na hornosalibskom cintoríne v roku 1986 prebiehala jedna neodborná reštaurácia, počas ktorej bola zničená časť nápisov, ale aj tu je veľa vyvrátených a polámaných náhrobných kameňov. Počas výskumu v Dolných Salibách sme narátali 37 náhrobných kameňov (resp. zlomkov, podstavcov, porozhadzovaných úlomkov), z ktorých na tucte boli nápisy postačujúce na identifikáciu. V obecnej matrike v období 1895 – 1944 bolo zapísaných ďalších 21 dospelých s izraelitským vierovyznaním, pochovaných v neidentifikovaných hroboch. Pre zosnulých kojencov a malé deti (patria sem aj 7 až 8-ročné deti) zvyčajne nebol postavený náhrobný kameň, stopy po ich úmrtí nenachádzame na cintoríne, iba v matrikách. V preskúmaných dvoch cintorínoch sa spolu našli iba štyri detské hroby a všetky pochádzajú z medzivojnového obdobia. Tri z nich nechali vyhotoviť členovia rozsiahlej a zámožnej (lichvárskej a mäsiarskej) rodiny Müllerovcov, pravdepodobne prispôsobiac sa tak zvykom väčšinovej spoločnosti. V Horných Salibách sme zmapovali 79 náhrobných kameňov (resp. zlomkov, podstavcov, úlomkov), z ktorých sme 55 vedeli identifikovať. Počet identifikovaných dospelých osôb a ďalších dospelých zapísaných v knihe zomrelých sa aj tu zhruba zhoduje s počtom hrobov.
Na židovských cintorínoch sa tradične nenachádzajú rodinné hrobky, iba osobitné hroby. V prísnych ortodoxných obciach ženy a muži odpočívajú na dvoch stranách oddelene. V salibských cintorínoch takéto rozdelenie nie je, ale aj blízki príbuzní (manžel a manželka, matka a dcéra) dostali spoločný náhrobný kameň iba vtedy, ak čas ich smrti bol blízky.[10] Popritom si môžeme všimnúť, že rodinní príslušníci sa pochovávali do susedných hrobiek aj v tom prípade, ak medzi časom ich smrti uplynulo zopár rokov.
Židovské cintoríny boli tradične vytvorené v určitej vzdialenosti mimo obce. Táto tradícia bola dodržaná aj v oboch Salibách. Cintoríny sa nachádzajú približne 300 metrov od seba na hranici obcí na úzkej parcele, ktorou preteká Dudváh a ohraničujú ju úrodné polia. Vzhľadom na vlastnosti parcely obidva cintoríny sú úzke a majú obdĺžnikový pôdorys. Umiestnenie náboženských budov naznačuje niekdajšie vchody. Do (dnes skoro neprístupného) hornosalibského cintorína sa dalo dostať inou cestou. Hoci židovstvo oboch obcí malo spoločnú synagógu, mikve (rituálny kúpeľ) a školu, o cintorín sa nedelili. V tom istom čase, na tej istej parcele zriadili dva cintoríny. Pohreby tradične vykonával spolok chevra kadiša (Sväté bratstvo), ktorý pozostával z členov obce. Zaopatrenie mŕtveho patrilo medzi najmilosrdnejšie skutky, lebo to bolo neopätované dobrodenie, ale spolky zvyčajne vykonávali aj iné sociálne úkony (opatrovanie chorých, podpora atď.). Dolnosalibské izraelitské Sväté bratstvo (Chevra kadiša) podalo svoje stanovy na ministerstvo vnútra 15. marca 1891 a súhlas ministerstva získalo 14. januára 1892.[9]
Obidva cintoríny začali používať v týchto rokoch, dodnes existujúci najstarší náhrobný kameň v Dolných Salibách je z roku 1895, v Horných Salibách z roku 1890. Podľa všetkého sa dolnosalibský cintorín po holokauste nevyužíval (posledný náhrobný kameň je z roku 1936), na hornosalibskom cintoríne posledný pohreb bol v roku 1958.
Súčasný stav opustených cintorínov je pomerne zlý. Na oboch cintorínoch je veľa prázdnych podstavcov a polámaných náhrobných kameňov a na ľahšie sprístupnenom a (dnes už) ani plotom nechránenom dolnosalibskom cintoríne väčšina náhrobných kameňov chýba. Na hornosalibskom cintoríne v roku 1986 prebiehala jedna neodborná reštaurácia, počas ktorej bola zničená časť nápisov, ale aj tu je veľa vyvrátených a polámaných náhrobných kameňov. Počas výskumu v Dolných Salibách sme narátali 37
náhrobných kameňov (resp. zlomkov, podstavcov, porozhadzovaných úlomkov), z ktorých na tucte boli nápisy postačujúce na identifikáciu. V obecnej matrike v období 1895 – 1944 bolo zapísaných ďalších 21 dospelých s izraelitským vierovyznaním, pochovaných v neidentifikovaných hroboch. Pre zosnulých kojencov a malé deti (patria sem aj 7 až 8-ročné deti) zvyčajne nebol postavený náhrobný kameň, stopy po ich úmrtí nenachádzame na cintoríne, iba v matrikách. V preskúmaných dvoch cintorínoch sa spolu našli iba štyri detské hroby a všetky pochádzajú z medzivojnového obdobia. Tri z nich nechali vyhotoviť členovia rozsiahlej a zámožnej (lichvárskej a mäsiarskej) rodiny Müllerovcov, pravdepodobne prispôsobiac sa tak zvykom väčšinovej spoločnosti. V Horných Salibách sme zmapovali 79 náhrobných kameňov (resp. zlomkov, podstavcov, úlomkov), z ktorých sme 55 vedeli identifikovať. Počet identifikovaných dospelých osôb a ďalších dospelých zapísaných v knihe zomrelých sa aj tu zhruba
zhoduje s počtom hrobov.
Na židovských cintorínoch sa tradične nenachádzajú rodinné hrobky, iba osobitné hroby. V prísnych ortodoxných obciach ženy a muži odpočívajú na dvoch stranách oddelene. V salibských cintorínoch takéto rozdelenie nie je, ale aj blízki príbuzní (manžel a manželka, matka a dcéra) dostali spoločný náhrobný kameň iba vtedy, ak čas ich smrti bol blízky.[10] Popritom si môžeme všimnúť, že rodinní príslušníci sa pochovávali do susedných hrobiek aj v tom prípade, ak medzi časom ich smrti uplynulo zopár rokov.
Ďalším dôležitým faktorom pri umiestnení hrobiek bolo aj to, že na kohenov sa vzťahoval zákon čistoty, podľa ktorého sa ani druhotne nemohli dostať do styku so zosnulým, nemohli vojsť na cintorín medzi hrobky.[11] Avšak aby predsa len mohli navštevovať hrobky svojich príbuzných, tí sa pochovávali na oddelenom mieste, blízko plota. Toto územie sa dá jasne vyznačiť vpravo od rituálnej budovy na mape hornosalibského cintorína, kde sa nachádzajú hrobky členov rodín Müllerovcov, Diamantovcov a Kohnovcov (náhrobné kamene číslom 62 – 72). Pri súčasnom stave dolnosalibského cintorína nenachádzame také jasné usporiadanie, ale nakoľko tu významná rodina Müllerová bola kohenom, museli mať nejaké riešenie. Teoreticky a nábožensky je prijateľné riešenie, že medzi hrobkami bol vydláždený a trochu vyvýšený chodník, ktorý by osobu pohybujúcu sa po nej oddelil od iných častí cintorína.
Obsah a jazykovú zložku náhrobných kameňov určuje tiež tradícia, avšak skoro každý náhrobný nápis má osobný text. Text stále musí obsahovať (hebrejské) meno zosnulého, meno matky, ďalej dátum úmrtia podľa židovského kalendára, totiž zapísanie týchto údajov je potrebné na usporiadanie obradného výročia
úmrtia (Jahrzeit). Okrem základných údajov a úvodných a záverečných formúl zvyčajne je aj niekoľko riadkov na charakteristiku a ocenenie zosnulého, ktorého najrozšírenejšou formou je akrostichon, báseň, v ktorej začiatočné písmená veršov vytvárajú meno nebožtíka. Tieto krátke texty môžu obsahovať vek zosnulého (hebrejský nápis nikdy neobsahuje dátum narodenia), počet detí, môžu obsahovať informácie o povereniach v náboženskej obci, či označenie špecifických životných podmienok (napr. na dlhé vdovstvo).
Kvôli malému počtu náhrobných kameňov v Dolných Salibách by sme sa chceli vyhnúť ďalekosiahlym záverom, avšak nemožno si nevšimnúť, že v jazyku náhrobných nápisov sú určité rozdiely medzi skúmanými dvoma cintorínmi. Na prelome storočia a z čias spred prvej svetovej vojny z oboch cintorínov sú iba čisto hebrejské nápisy, dlhé texty (s mnohými veršami), ktoré odzrkadľujú tradičné komunity, ktoré sa pridržiavali rabínskej kultúry, čo sa v duchovných centrách západnej ortodoxie (Galanta, Dunajská Streda alebo vzdialenejšie Bratislava) dá očakávať.[13] Na nápisoch z medzivojnového obdobia sú badateľné viaceré zmeny. V Horných Salibách naďalej sú všeobecné jednojazyčné hebrejské nápisy, ale je evidentné, že v tomto období vo viacerých prípadoch je chybne uvedený hebrejský dátum (33., 37., 75.), čo môže signalizovať, že hebrejčina už nie je prirodzeným jazykom komunity a civilný kalendárny rok bol prepočítaný iba kvôli náhrobnému kameňu. Na tom istom mieste sa môžeme stretnúť aj s nemeckým nápisom z rokov 1932 a 1934, no maďarský nápis v žiadnej forme neexistuje. Popritom v Dolných Salibách zo známych šiestich nápisov z medzivojnového obdobia iba dva sú čisto hebrejské; tri sú hebrejsko-maďarské (1928, 1929 a 1936); jeden je hebrejsko-nemecký (1933). Z obdobia po holokauste pochádzajú iba dva nápisy – Horné Saliby: 47. (1946) a 61. (1958) – ich hebrejčina je bezchybná, ale k nápisu z roku 1958 patrí aj krátky maďarský text, prvý (a posledný) na hornosalibskom cintoríne.
Úryvok z článku “Niekdajšia židovská komunita v Dolných a Horných Salibách”.
Viktória Bányai, Ústav pre výskum etnických menšín Maďarskej akadémie vied, Budapešť, Maďarsko, banyai.viktoria@hebraisztika.hu
Szilvia Kormos, 2151 Fót, Pf. 35, Maďarsko, kormos.szilvia@gmail.com
BÁNYAI, Viktória – KORMOS, Szilvia.The former Jewish population of Lower and Upper Saliby. Individual
and Society, 2009, Vol. 12, No. 1.