Na rozdiel od veľkých židovských obcí, ako boli lučenecká alebo fiľakovská, židovská obec v Haliči sa v Encyklopédii židovských náboženských obcí neuvádza. Súvisí to so skutočnosťou, že encyklopédia zahrňuje obce, ktorých veľkosť v niektorom zo sčítaní obyvateľov v prvej polovici 20. storočia presiahla 50 členov. V starohaličských matrikách sa uvádza a zo záznamov o vizitáciách vyplýva, že už v roku 1813 žilo v Haliči 4 až 5 rodín. Podľa rožňavského biskupstva v roku 1834 bolo v Haliči evidovaných 86 židov. V ďalšom období už počet židov klesal. Vyslanci župy v roku 1848 zaznamenali v Haliči 26 Izraelitov. Od roku 1851 boli miestni židia vedení v matrikách mesta Lučenec. Existenciu židovskej komunity tu dokumentuje synagóga, ktorá bola zasvätená 5. septembra 1890.
Židovský cintorín sa nachádza na pravej strane cesty z Haliče do Starej Haliče. V roku 1999 sa na cintoríne nachádzalo ešte 50 náhrobných kameňov. Podľa údajov najstaršie pochádzajú z roku 1896. Dá sa predpokladať, že druhá polovica 19. storočia bola vrcholom rozkvetu židovskej komunity v Haliči. Počet okolo 45 členov obce sa udržiaval až do vzniku ČSR v roku 1918. Pravdepodobne vznikom ČSR došlo k pretrhnutiu obchodných väzieb na ďalšie oblasti v Maďarsku, čím došlo aj k úpadku hospodárskych aktivít v Haliči a následne aj úbytku židov. V roku 2011 Ján Hikker cintorín zdokumentoval a vytvoril plán rozmiestnenia existujúcich hrobov. Podľa tohto plánu sa na cintoríne nachádzalo ešte 36 náhrobných kameňov. Takto sa dozvedáme, že v Haliči žili rodiny Fischerov, Weissov, Hammermüllerovcov, Wallachovcov, ďalej Józsi Wollner, Ilona Wessel, Rolf Spitzer či rodina Suranyiovcov a ďalší. V ústnom podaní sa zachovalo najviac spomienok na rodinu Koviliakovcov a na cintoríne nachádzame hrob Taury Koviliak . Cintorín je v dobrom stave vďaka obci, ktorá sa oň stará, pravidelne ho kosí a v poslednej dobe nechala renovovať povrch náhrobných kameňov.
